Hovorí sa, nevohor nič, lebo bude zle. Nestaraj sa, bude pokoj. Ne..lebo...Ale prečo? To už fakt má človek byť ticho a držať si nálepku na ústach, len preto, že sa bojí sám o seba? Nestojí niekedy za to, aspoň povedať, že čo je zlé? Treba to zmeniť? Nemali by sme niekedy kašlať na to, čo hovoria iný a riadiť sa pocitmi? Alebo...?
A tak je to u mňa. Niekedy sa vo mne varia neskutočné pocity. Poznáte to, keď Vás niekto ale skutočne dobre nahnevá. Tak taký ten pocit, že by ste najradšej upustili všetok ten povraz a ako lev či tiger ničili svoju obeť. Tá uľava keď nakričíte na zloducha aký je.
Niekedy mňa takto vytočí mnoho vecí. Inokedy je to nespravodlivé hodnotenie. Nie moje samozrejme, ale zoberiem si taký Spark. Čítam si tam o hudbe, ktorá ma skutočne zaujíma. Mám pocit, že tá hudba je naozaj výborná, napríklad taký Therion, či Haggard. Práve Haggard je myslím skladateľské umenie a vznik tejto kapely je pre hudobný svet kryštálom. Či spomenutý Therion. Ako si dáky chuj môže len tak pre nič zanič ohodnotiť túto kapelu s tým, čo a ako zložil, nízkou známkou na úroveň garážových blackmetalových kapiel?
Druhá vec. A myslím že tu sa trafím dosť presne. Čo je zlé na človeku, ktorý pracuje ako robotník, oproti tomu, ktorá ma VŠ, hnije na zadku v kancelárií a buzeruje ostatných? Čím je ten z VŠ lepší? Tým že sa každodenne povyšuje nad ostatnými? Tým, že zarába viac? A pritom často na svoj papier, nemá potrebné znalosti, možno tak má peniaze? Poznáme to, z nedávneho Trenčína. Prečo keď niekto ide von na mestské záchody, hnusí sa mu tá teta? Čo je zlé na nej? Myslím že tá teta má tiež deti, a niekto tú pre tých VŠ nazývanú, podradnú prácu robiť musí. Kde by páni bývali, keby im tí robotníci nespravili domček?
Tretia vec. Je tu kríza. Niekto ju znáša lepšie, niekto nie. Nedá mi dnešné vyjadrenie pána ministra Kaliňáka, o často prepieranej téme, Írska bomba zo Slovenska. To ako už môže skutočne tvrdiť, že vlastne nikto tú bombu (vzorku), do batožiny nedal? A ešte tam ide vysvetľovať, aká je definícia slov, „vložiť do baťožiny“. Nakoniec sa prišlo na to, že tá (atrapa) bomba bola len tak pohodená medzi batožinou, no to, že páni z Írska ju našli V(v-vo, v, vnútri, vo vnútri) batožiny...tu som definíciu slov nenašiel.
Štvrtá vec. Internet a dianie vôkol. Inak myslím že joka to dobre povedal. Komunita sa netriešti. Páni, ale aká komunita? Sú len tí, ktorí Linux majú a používajú. Či už doma, alebo vonku. Robí sa tu akási škatuľka kamarátov, okolo kamarátov. Ja som rád, že nepatrím medzi žiadnu komunitu. A to že to tak nazývajú ostatný, no bohužiaľ som sa prispôsobil. Ale v skutočnosti 75% práce robím na Windowsoch. A tým že som na nejakom mieste v LinuxON.sk, to neznamená, že som veľký šéf a teraz sa budem byť do pŕs, aký som ja Linuxák. Rád by som videl aspoň polovicu PC tých, ktorý hlásaju slovo Linusovo :D. Či skutočne nevyužívajú dualboot. Štatistiky vedia povedať mnoho. A ja Linux a pre Linux robím to, že sa snažím pomôcť ako viem. Niekomu sa páči, niekomu nie. Teda komu nie, v podstate „ten rozbíja tú komunitu“, lebo nijak do nej neprispeje. O čo horšie, on ešte na ňu pindá.
Piata vec. Ani neviem ako nazvem to čo chcem povedať. Tá zneuživačnosť. Či už od rómskeho problému pre popularitu vlastnej strany, tak, ako to robia iný, v čase volieb, na čo si milí voliči dajme pozor. Mňa však ale strašne rozosmiala MRS Tomanová . Ako môže tá ženská, dávať ľudom, ženám matkám, čakajúcim dieťa takú úbohú almužnu, prípadne zvýšiť materské o pár centov a potom tu za celú vládu hovoriť, že bývala vláda nespravila možno ani to, respektíve že zvyšovala o menej?! A vy mocipáni zo Slovenskej mocenskej, vy chcete, aby skutočne pri týchto podmienkach stúpala pôrodnosť?
Týždeň bol divoký vzhľadom na udalosti i v osobnom živote. Treba vybaviť to, ísť tam, byrokracia s človekom môže zatočiť. Nie so mnou, pretože žijem na Slovensku. Len tu sa môže stať toľko nevídaných vecí naraz. Jedine čo mi je ľúto, že nemám skutočne nápad písať v blogu o Linuxe. Keďže to píšem do oficiálnych priestorov. Blogy majú skutočne jednu výhodu. Môžem si tu povedať čo len chcem.
